JA, VOAYER

MÁRIO PETREJE

JA, VOAYER

Životný zážitok zo stvorenia svetovej Výstavy skutočných nahých žien.
Alebo z mínusu na milión v priebehu osemnástich hodín.

2018

Už viac ako rok žijem z niečoho, čo neexistovalo, čo som si vymyslel…

Láska sa neočakáva, láska sa poskytuje.

Predslov

Tento skutočne životný príbeh zachytáva niekoľko mesiacov môjho života, v ktorých som z mínusu vybudoval svetovú výstavu skutočných nahých žien s názvom VOAYER. Tisíckam ľudí poskytla ozajstný životný zážitok. Príbeh o tom, ako som z ničoho vybudoval niečo. Som si vedomý, ako smiešne to môže znieť – niečo dokázať, niekým sa stať! Je to skôr slabosť či deformácia našej spoločnosti, ktorá do nás od malička vtláča túto zvrhlú, hoci pre fungovanie spoločnosti nevyhnutnú potrebu. Akoby nestačilo, že to najviac, kým sa môžeme stať, sa udialo už pri narodení a jediné, čo má skutočne zmysel si dokázať, je žiť naplnený a pokojný život.

03.05.2016, niekde v Trnávke, Bratislava
Aktuálny stav

Už roky nemám vzťah, tie s exekútormi nepočítam. Nemám vlastný byt. Nemám auto, ani motorku, ba ani bicykel. Už nejaký týždeň prespávam na zemi pod stolom, v kancelárii. A aby som nezabudol, nemám peniaze. Mám však tridsaťdva rokov a vzťah k sebe samému. Mám schopnosť vnímať prítomnosť. Mám krásnu a múdru dcérku. Mám alimenty, dlhy, rôzne splátkové kalendáre a všetok čas, ktorý potrebujem. Dosť veľa dôvodov, prečo s tým, čo popisujem v knihe, nezačať. Nikto nemá právo, a už vôbec nie morálne, nútiť ma robiť veci proti mojej vôli a kvôli tak chabému cieľu, akým sú peniaze. Mnoho ľudí by v takejto životnej situácii nezačalo organizovať ani narodeninovú oslavu. V poriadku. Ja som sa rozhodol, že zorganizujem unikátnu výstavu skutočných nahých žien. V priebehu devätnástich mesiacov som projekt VOAYER, tak som ju nazval, dostal na svetovú úroveň. Štyri výstavy v dvoch krajinách a tá posledná sa konala v galérii, v ktorej chce vystavovať nejeden známy svetový umelec. Skutočne životný zážitok si z výstav odniesli tisíce nadšených ľudí, ktorým som ukázal viac ako stopäťdesiatjeden skutočných nahých žien. Presné číslo naozaj neviem, pretože sa nám na mieste vyzliekali aj návštevníčky. Médiá, vrátane nemeckej tlačovej agentúry DPA, svetovej agentúry REUTERS či poľského PLAYBOYa o výstave uverejnili stovky článkov a reportáží. Televízie nevynímajúc. Videá na kanáli youtube majú viac ako tristoštyridsaťtisíc videní. A to mi desiatky tisícov videní aj s celým účtom zmazali z platformy VIMEO. Nejde len o prostú a nahotu žien, hoci tá zohráva ťažiskovú rolu, ide o ponímanie nahoty v umeleckom prevedení. Jednoducho sa to dalo aj bez peňazí a zo Slovenska. Žijeme v jednej z najlepších častí planéty a v dobe tak dobrej a vysnívanej, že zaňu v dejinách ľudstva padali životy. Tak kedy, ak nie teraz?

Zrod myšlienky výstavy nahých žien 

21.01.2016, 12:23 , Vrakuňa, Bratislava 

Sex a nahotu vnímame v plnej prítomnosti. Zvláštne je, že v online svete sú im ľudia prístupnejší ako v realite. Už nejaký týždeň bývam u kamaráta Petra, kým sa nepostavím na vlastné nohy. Prijal som to, hoci som nikdy nemal pocit, že na nich ne- stojím. Sedím pri písacom stole a píšem si so ženou, ktorá má v mojom živote pevnú pozíciu. Okrem iného pracuje v jednom z dvoch slovenských bulvárnych denníkov. „Ahoj Miriam, chcem urobiť jednu výstavu a dám Ti k nej exkluzívne info. Ak budeš mať záujem. Výstavu ženských tiel. Živých, samo- zrejme.“ „Jasnačka, to je niečo nové. Kedy?“ „Som len vo fáze príprav, dátum ešte neviem. Najskôr asi v marci. Práve hľadám miesto a ženy.“ „OK.“

V živote som nikdy nič neorganizoval. V minulosti som síce dokázal sám vydávať jeden rok spoločensko-reklamné noviny. Dvojtýždenník, ktorý pošta doručovala do schránok. Nazval som ich Presstíž, no s organizáciou výstavy sa to nedá vôbec porovnať. Ak sa ma dnes niekto pýta, ako sa zrodila myšlienka zrealizovať výstavu nahých žien, ako mi to vôbec napadlo, musím úprimne priznať, že neviem. Najbližšie k pravde je fakt, že som chcel akciu, o ktorej by médiá písali zadarmo. Aj preto bola prvá osoba, ktorú som o svojom zámere informoval, práve Miriam. No keď sa moje myšlienky začali stavať skutočnosťou, všetky vysvetlenia prestávali mať význam. Nechcem nikomu vysvetľovať, prečo robím to, čo robím. Bažíme po poznaní, po niečom výnimočnom, zo zákulisia. Ako keby nestačilo, že na mojich výstavách sú skutočné a nahé ženy. No túžba po tomto type poznania môže rýchlo zatieniť vnímanie skutočnej krásy jednoduchosti života.

Nie som prvý ani posledný, čo má v živote pocit, že sem nepatrí. Nemyslím tým planétu, ale spoločnosť, ktorú človek ako taký buduje už stovky rokov pod hlavičkou civilizovanej spoločnosti. Nikdy som nezapadal do nalinajkovaného spoločenského správania. Ba dokonca ho považujem za zvrhlé. Je možné, že sa dočítaš aj o myšlienkach alebo rozhodnutiach, ktoré sa tomuto ustálenému správaniu vymykajú. A je to v poriadku. Som slobodný muž, otec krásnej bytosti a posledné, čo chcem, je byť otrokom diktátu nejakého prijateľného správania, ktoré roky formujú tí, ktorí sa boja žiť život sami za seba. Pamätám si na druhé Vianoce mojej dcérky, ktoré som strávil bez nej, sám, v Bratislave. Jednoducho som nemal ani desať eur na cestu. Neľutoval som sa, vždy si predsa za všetko môžem sám a v tom je ukrytý ten pravý zmysel života. Ani vo svojich zlyhaniach sa nebudem svojej zodpovednosti zbavovať obviňovaním niekoho iného. Mojou Štedrou večerou boli lokše bez zemiakov, inými slovami múka s vodou. A program v televízii. Oboje bez chuti. V mojej pamäti sú vryté aj iné spomienky: polícia, vyšetrovanie, súdy, vyhrážanie či iné „výdobytky“ demokratickej a slobodu oslavujúcej spoločnosti. Ale o tom možno v inej knihe. Mám rád svoju schopnosť zvládať stres a rôzne tlaky, ktoré nechýbali ani pri organizovaní výstav VOAYER. Nikdy som nemal pocit, že musím v živote niečo dokázať. Pre- tože čokoľvek, čo v živote „dokážem“, sa nevyrovná schopnosti žiť slobodne a pokojne. Ťažil ma však zvláštny pocit, ktorého význam som si plne uvedomil po prvej výstave. Za tých tridsaťdva rokov sa v mojej mysli nazbieralo množstvo zbytočných myšlienok. A zbytočné myšlienky v hlave znamenajú v živote veľkú záťaž. Najmä tie, ktoré sa viažu na minulosť a budúcnosť, obdobia pre život málo podstatné. Najpodstatnejšia je vždy prítomnosť. Tým, že som sa jednoducho rozhodol urobiť to, som pre seba urobil veľmi dobre.

Nezaujímalo ma nič iné, len ako projekt uskutočniť čo najkvalitnejšie. Nemyslel som na neúspech, ba ani na úspech. Iba som postupne napĺňal svoju predstavu. Človek je schopný predstaviť si len tie veci, ktoré dokáže skôr či neskôr aj realizovať. Moja myseľ je môj najsilnejší partner, hoci dokáže byť aj najťažší súper. Vlastne jediný skutočný súper. Verím si! Toto bola dôležitá výbava, ktorú som k zrodeniu projektu VOAYER skutočne potreboval. Moje zadlženie je dosť výrazné, no nikdy pre mňa neznamenalo problém. Dokonca som nikdy nemal ambíciu zamestnať sa niekde na stály pracovný pomer len preto, aby som sa finančne vyrovnal s minulosťou. A už vôbec nie vtedy, keď som sa stal otcom. Je to proti morálne prijateľnému správaniu, ja viem. Po dcériných prvých narodeninách sa so mnou jej matka rozišla. Nikdy som jej to nevyčítal, mohol som si za to sám. Odsťahovali sa z Bratislavy a aj keď som niekoľko mesiacov nebol schopný vycestovať tých sto kilometrov, aby som sa pozrel ako rastie, neodovzdal som svoj život do rúk systému. Vtedy som sa rozhodol, že si život zariadim tak, aby som s ňou mohol byť vždy, keď to bude možné. A stalo sa. Dnes sme spolu takmer každý deň. Chodím po ňu do školy a trávime spolu čas až do večera. Som s ňou vždy, keď s ňou byť môžem. Pred niekoľkými rokmi som začal na svojom facebookovom profile uverejňovať rozhovory otca s dcérou, ktoré mi z nášho rozprávania zostali v pamäti. Náhodne sa objavia aj v tomto texte. Neviem si predstaviť, že by som musel kvôli peniazom chodiť do práce a nemohol byť s ňou. Pamätám si na niekdajší jediný čas dňa, čo som ju mohol vidieť, keď som opustil priestory mojej pätnásťmetrovej kancelárie, aby som ju vyzdvihol zo škôlky za Bratislavou. Často som radšej deň či dva takmer nejedol, len aby som nám mohol kúpiť lístok na autobus či zmrzlinu. K peniazom som nikdy nemal blízky vzťah. A vždy budem tvrdiť, že všetko, čo sa nimi dá vyriešiť, nemá význam. Áno, život vďaka nim dokáže byť pestrejší, no nikdy nie skutočne šťastnejší a pokojnejší.

Aj keď predstava, že za všetko v živote môže nedostatok peňazí, je lákavá. Že? Často vo svojom okolí počúvam klasické frázy, že na to nemám peniaze, je to nákladné, to nezvládneš, veď to sa bez peňazí nedá. Mojou odpoveďou je úsmev. Pretože reagovať na to inak je zakaždým strata času. Už dávno viem, že my ľudia sa radi klameme. Je predsa pohodlnejšie uveriť, že za vzniknutú situáciu nemôžeme. No vieš, aký je rozdiel medzi klamstvom a pravdou? Pravda nepotrebuje, aby jej niekto veril, ale lož bez nej neexistuje. Tak pozor na to, čomu uveríš

Pokračovanie už čoskoro… sleduj autora na instagrame


@VOAYERstar

Click to rate this post!
[Total: 0 Average: 0]
%d blogerom sa páči toto: